xxx

Opäť stojím na letisku. Tentokrát na Schwechate vo Viedni, na skok od Bratislavy. Tentokrát sama, s malým kufríkom a rôznymi kartičkami v peňaženke. Smer Amsterdam.

V kufri mám októbrové číslo českého vydania magazínu National Geographic, špeciálne vydanie venované fotografii. Na letisku výnimočne veľa času na čítanie. Na obálke magazínu je jedna z najznámejších pakistanských tvárí – prestrašená tvár mladého afgánskeho dievčaťa menom Šarbat Gula, ktorú fotograf Steve McCurry odfotil pred tridsiatimi rokmi v pakistanskom utečeneckom tábore. Čokoládovohnedá tvár, tehlovočervená roztrhaná šatka, zelenosivé oči, v očiach vtlačený celý životný príbeh, strach, nedôvera, odhodlanie jednej ženy...

Listujem a z lesklých stránok, ktoré medzi prstami príjemne vŕzgajú, na mňa pozerajú ďalšie tváre – text je venovaný rase a národnosti. Tváre detí, tváre žien, tváre mužov, starcov. Tváre, tváre, tváre. Dieťa s pokožkou bielou ako mlieko a ryšavými vlasmi, žena s úzkymi čiernymi očami, svetlými vlasmi a ružovou pleťou, žena s tmavou pleťou a modrými očami, muž s nažltlou pokožkou a kučeravými vlasmi, mladík s čiernou pleťou a očami typickými pre aziatov, najrôznejšie kombinácie najrôznejších rysov, farieb a tvarov. Prekrásna pestrá zmes neidentifikovateľných rás a národností, ťažko zaraditeľných indivíduí. A všetky tieto tváre spája jedno – sú to deti a rodičia ďalších ťažko zaraditeľných ľudí, utečencov a novodobých nomádov ktorí sú doma tam, kde sa práve nachádzajú, ktorí cestujú, sťahujú sa, presúvajú naprieč zemeguľou pretože chcú alebo preto, že sú k tomu nútení okolnosťami. Voľakedy jednoduché delenie na tri rasy – bielu, čiernu a žltú, ako sme sa to učili v prvej triede na základnej škole - už dávno dávno neplatí, tak ako už dávno na mnohých miestach neplatia hranice, ktoré boli predtým doslova vytesané do povrchu zeme, vizuálne zreteľné, aby každý vedel, kde je jeho miesto, kam patrí. Ostnanté drôty, betónové múry, strážnice. Sloboda pohybu všetko delenie akosi skomplikovala.

Kráčam uličkou medzi sedadlami vyznačenou dvoma reflexnými pásmi, ktoré ma dovedú až k toalete. Vidím operadlá sedadiel, odzadu strapaté hlavy, ruky spiacich pasažierov spustené cez opierky až k podlahe. Zakopnem o niečiu tašku, malé dieťa sa rozplače. Letuška sa snaží vycúvať s vozíkom s občerstvením. Lietadlo letí rýchlosťou 750 km z hodinu a vonku, vo výške 10 kilometrov je -64°C. Sme niekde nad Nemeckom, ktohovie, možno sme už preleteli hranicu s Holandskom, no medzi Holandskom a Nemeckom nie je žiaden čínsky múr viditeľný z vesmíru, žiadna čiara a toto vedomie zjavne nikoho z cestujúcich nevzrušuje, Nemecko sem, Holandsko tam. Stroj si ticho vrní, nad oblakmi svieti slnko.

Keď po krátkej chvíli vyjdem zo šera kabíny a letuška odtiahne modrý záves, do očí mi udrie  svetlo a celú palubu lietadla mám ako na dlani. Vidím všetky tváre pekne spredu, hlavy rozostavené v pravidelných rozostupoch, presne tak ako pred chvíľou na stránke magazínu. Takmer sa nehýbu a to ilúziu zmrazeného okamihu ešte prehlbuje. Niektorí spia, hlavy zaklonené, ochabnuté ústa pootvorené, akoby chceli nechať svoju dušu odísť, keď sú tak blízko neba. Niektorí pozerajú do svojich mobilov, čítajú, snívajú, trpia. Neuveriteľná zmes. Pomaly kráčam uličkou, beloška s botoxovými ústami si krúti na pestovanom prste prstienkom, starý pán vedľa  nej sa podobá na Hermanna Hesseho v posledných rokoch života. Za nimi tmavá dáma v rokoch mojej mamy s fialovými vlasmi, dvaja cooloví aziati počúvajú hudbu, spojení jedinými slúchalami. Robustný Žid  s jarmulkou na hlave vystrie do uličky nohu a jeho topánka je maličká ako topánočka dieťaťa. Môj sused kúpil v duty free shope pumpkin oil a chce ho venovať dáme sediacej za nami. Červená sa, šťastne usmieva – možno z toho bude ďalšie romantické zoznámenie a ďalšie dieťa nejasnej rasy a národnosti.