The tower crane driver

Prebudila som sa do bieleho rána. Pozerám z okna hotelovej izby. Vo štvrtok pršalo, v piatok svietilo slnko, dnes je všetko ponorené do hmly, len tmavé dlaždice na ploche medzi hotelom a divadlom sa lesknú a v diaľke tuším pohybujúce sa rameno vežového žeriava. Ako prízrak, pátrajúca oceľová ruka so štyrmi silnými reflektormi.  Myslím na jednu pesničku, ktorú majú radi moji malí chlapci, pretože je o šoférovi vežového žeriava a malí chlapci žeriavy a veľké stroje všetkých druhov milujú. Šofér, ktorý pohybuje ramenom sedí v presklenej kabíne celkom sám. Zem aj ľudia sú hlboko pod ním, pád by bol dlhý, koniec bolestivý. Má však blízko k nebu.  Môže bohu tlmočiť a odovzdávať modlitby.

Premýšľam nad stavebnými strojmi.  Vďaka mojim synom viem, ako funguje korčekový bager, dumper aj zbíjačka. Hmm... teraz som schopná pozerať na rozkopané a rozostavané mesto z úplne iného uhla. Vďaka nim a  vďaka pesničke o žeriave. Mimochodom, je to Elbow, skvelá vec.

Pristihla som sa pri tom, že myslím v angličtine a hľadám anglické ekvivalenty slovenských slov. Vďaka ľuďom z festivalu - ktorí sú komunikatívni, kladú otázky, vysvetľujú, trpezlivo počúvajú - cítim, že opatrne prekračujem hranicu mojich obmedzených jazykových schopností, môjho strachu a pochybností o tom, čo som schopná zvládnuť.

Hmla sa pomaly rozplynula, už len kde tu visí biely chuchvalec, no môže to byť aj dym z komína, oneskorený sen derúci sa z nejakej spálne oknom von do reality. Žeriavnik usilovne pracuje, laná s nákladom sa kolíšu nad hlavami cyklistov, ktorí rovnako usilovne ako on šliapu do pedálov. Každý si žije usilovne svoj život.

Bolia ma nohy, všetky prsty na nohách  sú stuhnuté. Včera sme s Janet vyše hodiny kráčali popri električkovej trati k pobrežiu mora. Jeden kilometer sme kráčali v angličtine, ostatné kilometre podľa toho, aké slovíčka nám skôr prišli na jazyk. Holandské pobrežie je nádherné v tom, že vás k vode nepúšťa postupne. Jeho blízkosť ohlasujú len škriekajúce vtáky. Kráčate podľa hlasu čajok, podľa mapy alebo vetra, vyjdete na kopec a – more je zrazu pred vami, v celej svojej veľkoleposti.  Zaoblený obzor sa pre vami odvíja ako nekonečná cievka. Na obzore tony železa zvarené do podoby veľrybárskych lodí. Zdá sa že stoja nehybne, že je nemožné aby sa také kolosy pohybovali. O nohy sa obtierajú jemné vlasy morských tráv, ktoré na pobreží držia piesok a vodu tam, kde ich udržať treba, čo najďalej od zástavby. Rovnako ako robustné, umelo vytvorené valy a hrádze.

More. Silný vietor mi fúka do tváre. Tlčie mi srdce. Cítim, ako ma s každou vlnou oblieva šťastie a hlbokú smútok zároveň. Sama. Mám skrehnuté prsty a studený zátylok. Psy sa vrhajú do vĺn za loptičkou, ľudia uskakujú pred vodu prevaľujúcou sa cez tvrdý piesok. V piesku vtlačené stopy koní, psov, bicyklov a ľudí. Mušle praskajú pod opätkami čižiem. Chlapec chráni svoje dievča pred vetrom a nejakí blázni v neoprénoch skáču do studených vĺn a ešte sa pritom tvária spokojne. Pobrežie na jednej strane stráca kontúry, rozmazané sa ťahá kilometre ďaleko. Na strane druhej je prerušené dvoma hrádzami v tvare konskej podkovy, ktorá chráni vstup do prístavu pred vlnobitím. Hrádze sú postavené z obrovských betónových kvádrov. Na čo asi myslel vo svojej presklenej, pred silným vetrom chránenej kabíne žeriavnik, keď ich tam pred rokmi ukladal. Na ich koncoch dňom a nocou trpezlivo stoja dva majáky – zelený a červený. Spomínam si - bola som tu pred pätnástimi rokmi, rovnaký vietor, rovnaký piesok, len ja som bola celkom iná.