Beguni

Letisko po tretie! Kto by bol povedal, koľko podnetov môže jedno letisko poskytnúť. Amsterdam. Návrat do reality. Dnes akoby sa ma všetky tie neznáme tváre, o ktorých som písala predtým, netýkali. Sú tu, no nevidím ich. Chodia okolo, vláčia kufre, pospávajú, hlavy opreté o iné hlavy. No dnes len tiene, fľaky, beztvaré predmety. Vidím vzlietať lietadlá, ich nosy prerážajú vzduch, chvosty sa v momente vzletu takmer dotýkajú betónovej dráhy. Dráha sa leskne dažďom,  v kalužiach podvozky žltých vozidiel naložených batožinou. Hurhaj, odlety, prílety, presuny. A ja som stále niekde v Antwerpách, s krátkymi prestihmi do Haagu.

Jaromír píše sms zo železničnej stanice v Antwerpách, ešte je tam. Prave jsme v nejkrasnejsi zeleznicni katedrale... nadrazi... Akési pokračovanie nášho rozhovoru, ktorý  vlastne len nedávno, pred niekoľkými hodinami, prerušil dvojhodinový spánok.

Len nedávno DBC Pierre našiel non stop smoking bar vedľa divadla. Vraj jediný v Antwerpách, bola by škoda nezájsť tam, keď je tak blízko. Bolo by škoda rozísť sa, keď si všetci tak rozumieme. Sme unavení po štyroch dňoch festivalového života a práce, jazyky sa nám pletú, rodná reč splýva s tou naučenou. Všetky gramatické chyby a nepresnosti sa rozpúšťajú v silnom traperskom pive. A je ich veľa. Na Didi hovorím anglicky, na Taca slovensky, no ani jeden z nich si to nevšimne a odpovedajú mi. Didi holandsky, Taco portugalsky. Denis, ktorého rodná reč je rovnaká ako moja, na mňa hovorí rečou cudzou, nevadí, rozumiem, veď rozumieť chcem. Didi začína česky. Česky by mohol aj Rudiš, no ten nemeckou angličtinou hustí do Ben Katchor, ktorého tvár je stále zastretá akýmsi hlbokým smútkom. Venuje nám krátky zhovievavý úsmev.  Zvuk sklenených črepov rozprsknutých na podlahe, smiech, únava, smiech. Why not? pýta sa DBC Pierre. Chichot. Why not? Zdá sa mi, že rozumiem všetkým jazykom sveta, zvukom, ktoré prichádzajú a miznú, každému a všetkému. Chcem prečítať všetky knihy všetkých ktorí sú tu. Zistiť presne, kto je kto. Budem prekvapená, keď to naozaj zistím, veľmi prevapená. Na poklony bude neskoro. Chcem ísť pozrieť antwerpskú katedrálu, kamenné námestie bez turistov, päť hodín nad ránom, no nikto so mnou nechce ísť.

Dáma v bodkovaných šatách vraví, že odkáže pánovi, ktorý napísal text pesničky o ktorej sa mi zdalo predošlý deň ráno v hotelovej izbe v Haagu, že mi tak veľmi prirástla k srdcu. Padám z nôh, svet predsa nemôže byť taký malý, taká náhoda neexistuje, nemôže ho predsa poznať! Veď som z Manchesteru, vraví dáma pokojne. Do Manchesteru vedú všetky cesty sveta, aj koľajničky vežového žeriava z Haagu.  Samota žeriavnika nás však v tej chvíli nemôže pohltiť, pretože nás už dávno pohltil Babylon jazykov.

My tez letiste s kocovinou. Beguni.

Jaromír píše sms z letiska. Jaromír letí s Rudišom cez Brusel do Prahy, Denis do Paríža, Tatiana letí do Portugalska,  Didi do Leidenu, Daphne vlakom do Rotterdamu, Sam hádam stihne lietadlo do Londýna, Patrick do Kanady, dáma z Manchesteru do Manchesteru. DBC Pierre je doma všade tam, kde je bar, ten to má vcelku jednoduché.

Letiste. Beguni.

Spleen je neobvykle dlhý a hlboký.