xx

Sam Byers svoj prvý stĺpček napísal zo svojej pohovky doma v Británii, namiesto toho, aby písal v hotelovej izbe v Haagu – zmeškal lietadlo. A túto skúsenosť zhodnotil ako celom príjemnú, pretože sa vďaka tomu, že nestihol lietadlo, stal človekom neexistujúcim. Nebol na mieste, na ktorom mal byť – teda v Haagu – a zároveň pre ľudí, ktorí boli presvedčení o tom, že v Haagu je, nebol ani doma a teda s ním pri svojich plánoch a požiadavkách nerátali.  Sam píše, že dnes je takéto ne-bytie doslova eskamotérskym kúskom, ťažko dosiahnuteľným stavom. A ak sa v ňom ocitneme, cítime sa zrazu akosi previnilo.

Ako veľmi mu v tejto chvíli rozumiem! Aj môj bežný deň sa skladá z desiatok povinností, termínov, udalostí a úloh, ktoré treba urobiť v určitom čase  a na určitom mieste. Vstať, keď budík zhodnotí, že už je čas vstať, zobudiť deti, postarať sa o ich desiatu, o ich oblečenie, zaviesť ich do školy a do škôlky v presný čas, stihnúť vlak, ktorý prichádza podľa cestovného poriadku, každý deň rovnako, stihnúť uzávierky, odpisovať na maily primerane rýchlo, dať si obed, kým ešte nejaké jedlo servírujú,  stihnúť stretnutia, stihnúť vlak, stihnúť vyzdvihnúť deti v družine, stihnúť načas krúžky, vyzdvihnúť deti z krúžkov tak, aby neboli posledné, stihnúť urobiť úlohy, večeru v pravidelnom čase, rozprávku pred spaním, každý večer rovnako. Ak sa stane chyba, nestihnem vlak, zabudnem sa niekde, celý systém sa zrúti. Preto sa zabudnúť nesmiem. Facebook chce vedieť, kde sa nachádzam teraz a kde som sa nachádzala, keď som práve písala status. Banka chce vedieť kde bývam a koľko zarábam, všetky moje mailové kontá chcú aby som sa identifikovala, chcú heslo, odpoveď na  kontrolnú otázku. Doma všetci očakávajú, že budem tam, kde je obvyklé byť, že budem stále online, že budem mať stále zapnutý telefón a že zdvihnem každému, kto mi zavolá, že na druhej strane budem ja v jednej z foriem, ktoré mi boli dané – ako mama, manželka, dcéra, manažérka, spisovateľka.

Chýba mi ticho.  Rozhovor ktorý nepresekne prichádzajúci vlak ale len jemne stlmí spánok.  Stretnutie z ktorého nevzíde nič dôležité, len niekoľko spoločných myšlienok, pekné súvetie, dotyk.

Občas je to frustrujúce. Občas sa pýtam, či som toto chcela, či som čakala, že dospelosť bude takáto. Naprogramovaná ako vlak, ktorý musí ísť podľa cestovného poriadku navrhnutého tak aby vyhovoval čo najväčšiemu počtu cestujúcich. Vlak pripútaný ku koľajniciam, tlačený vpred vlastnou váhou. Pýtam sa, či je to vekom, alebo dobou. A pýtam sa sama seba, čo s tým...

Neviem ako Sam – musím sa ho spýtať – no teraz, tu, prežívam  krátke záblesky ne-bytia. V meste, kde ma nikto nepozná, s vypnutým telefónom. Mám niekoľko povinností, no v porovnaní s bežným dňom je to malina. Mám mapu, no nepozerám do nej. Mám okolo seba ľudí, no nikto z nich odo mňa nič neočakáva, moje rozhodnutie byť tu alebo zostať tam nikto nekomentuje.  Nie je to ignorácia, je to rešpekt, výhoda anonymity dočasných ohraničených stretnutí.

A tak sa túlam sa ulicami, pozerám do okien, sedím s vychladnutou prázdnou šálkou od kávy v kaviarni. Dlho. Neviem koľko je hodín. Nikto ma nezdraví, nikto si ma v dave nevšíma. Mojou jedinou úlohou je premýšľať.  Byť sama so sebou. A písať. Slová, vety, príbehy,  vymýšľať príbehy, formovať ľudí v nich, vytvárať novú realitu, hľadať súvislosti. To je teritórium, kde je možné všetko, kde je možné preskočiť čas, skrátiť ho, natiahnuť, vrátiť sa do minulosti, opraviť ju, zmeniť,  pracovať s časom ako s plastelínou.

Moja sloboda, moja autonómia.