916-2

Stojím na letisku v Bratislave v rade pri kontrole batožiny, za mnou dvadsaťročná sestra, predo mnou mama. Mama je nervózna, v strehu, v pohotovosti, sleduje, čo sa deje naokolo, kto čo robí, aby vedela, čo má urobiť ona sama bez toho, aby sa opýtala. Je na letisku prvý krát, čaká na svoj prvý let. Čaká ju Rím, veľké mesto, veľký sen.

Vidím jej neistotu a zakrývaný strach.  Strach, že urobí niečo inak ako by mala – položí kufor na zlý pás,  zabudne v kufri niečo, čo tam nemá byť, postaví sa do zlého radu, bude musieť vysvetľovať a to ona nerada. Nerada rozpráva, nerada s cudzími ľuďmi. A to sme ešte len na maličkom letisku v Bratislave, kde zamestnanci hovoria jazykom, ktorému rozumie. Ona sama hovorí nárečím.

V ruke má len občiansky preukaz, jednoduchú identifikačnú kartu a jeden malý kufrík. „Mami, neber si veľa vecí, keď bude niečo chýbať, máme kartu, kúpime,“ vravíme jej pred cestou. Pýta sa, či sú v Ríme bankomaty.

Keď mala dvadsať rokov, ako moja mladšia sestra dnes, vtedajšie Československo bolo obohnané ostnatým drôtom, obkľúčené kontrolnými stanovišťami, vklinené medzi ďalšie štáty priškrtené komunistickým režimom. Svoj produktívny život prežila v krajine, ktorá pre svojich občanov otvárala hranice len veľmi zriedka, len niektorým  alen do niektorých krajín. Ak ste chceli cestovať do západných demokratických krajín, museli ste mať platný pas, vízum, výjazdnú doložku, potvrdenie banky o pridelení devíz, colné a devízové prehlásenie a ďalšie potvrdenia, ktorých vydanie záviselo na dobrej vôli úradníkov. Museli ste nahlásiť, kde sa budete zdržiavať, u koho, čo tam budete robiť a kedy sa vrátite. Pri návrate späť vám prehliadli batožinu a zabavili knihy a časopisy, ktoré by mohli ľuďom v Československu ukázať, že za hranicami existuje iný svet. V roku 1989 po Nežnej revolúcii ľudia prestihli ostnaté drôty, podupali starostlivo pohrabané hraničné pásy, pozdĺž ktorých vojaci dovtedy hľadali do zeme vtlačené stopy emigrantov. Otvorili pohraničné bunkre, spálili cestovné doložky a vydali sa dychtivo do sveta, o ktorom im roky režim tvrdil, že je zlý a skazený. Nevedeli cudzie jazyky, len ruštinu, pretože režim im tvrdil aj to, že ruština je jazykom budúcnosti, že nepotrebujú hovoriť inými jazykmi. Predstavte si ako sa asi cítili, ako zvieratá vypustené z tmavej škatule na svetlo božie.

Teraz môžu cestovať, môžu sa naučiť cudzie jazyky, môžu ísť kde len chcú a nikomu nemusia nič vysvetľovať, všetci. No stojac za mamou vidím, že pamäť je príliš hlboká, má veľa skrýš a zákutí, v ktorých driemu dávne spomienky, dávne obmedzenia, strach a zvyky. A viem, že nie je možné toto všetko vymazať tak, ako ako je možné vymazať hranice, zrušiť kontrolné stanoviská, poslať domov vojakov hraničnej stráže a z bunkrov spraviť múzeá. Nie je možné prekročiť hranicu samého seba, hranice svojej vnútornej slobody.

O niekoľko týždňov opäť nastúpim do lietadla, smer Amsterdam. Budem mať jeden kufrík a niekoľko malých kartičiek v peňaženke. Bude to jeden z mnohých prechodov hraníc, ktoré tento rok absolvujem, no so spomienkou na prvú cestu mojej mamy bude mať úplne iný rozmer.